História obce
V roku 2009 si obyvatelia obce Medvecké pripomenuli 80-te výročie vzniku obce Bimbula, dnes zvanej Medvecké. Pri tejto príležitosti si dovoľujeme Vám priblížiť históriu tejto malej dedinky. Vy, ktorí ju už poznáte, si zaspomínajte s nami na časy dobré aj zlé, veselé aj smutné, na časy, ktoré ste sami prežili. Vy, ktorí túto históriu nepoznáte, začítajte sa a ponorte sa na chvíľu do minulosti, nie príliš dávnej, no predsa zaujímavej a poučnej...
Najstarším známym vlastníkom pozemkov, na ktorých dnes stojí Medvecké, bol gróf Kelečényi, ktorý žil v kaštiel na Baračke. Po jeho smrti majetok spravovala jeho dcéra, ktorá sa vydala za baróna Mirbacha z Ondrejoviec. Po prvej svetovej vojne sa Rakúsko-Uhorsko rozpadá a vznikajú nové štáty. Medzi ne patrilo i Československo. V tom čase bol vlastníkom pôdy v okolí barón Gemajner. Dal tu postaviť štyri sluhovské domy, dva boli na Studenom majeri a dva v dnešnej dedine. Bývali v nich rodiny sluhovcov a sezónnych robotníkov.
Po prijatí zákona o pôde im prideľovali stavebné pozemky a pôdu. Týchto rodín bolo trinásť. Opustenej pôdy tu však bolo mnoho a tak sa vláda rozhodla opustenú a vyvlastnenú pôdu odpredať záujemcom – roľníkom, ktorí si ju chceli kúpiť a obrábať. K nadobudnutiu pôdy získali prostriedky jednak predajom svojich pôvodných majetkov, ale hlavne ťažkou prácou v Amerike, v Belgii a pod. Takto vznikli na juhu Slovenska mnohé osady ako Kulantov, Bíňa, Domaša, Pohronský Ruskov a medzi nimi aj Bimbula. Sem prišli prví noví obyvatelia v rokoch 1929-1930. Bolo to trinásť rodín z Turca, päť rodín z Čičmán, jedna rodina z Oravy, tri rodiny z okolia Banskej Bystrice a Zlatých Moraviec a tri rodiny z okolia Levíc. A tak k pôvodným rodinám pribudlo dvadsaťpäť rodín a vytvorili novú osadu Bimbula.
Rodiny, ktoré vytvorili novú osadu, tvorili prevažne mladí ľudia. Začala sa výstavba domov. Domy nestavala jedna stavebná firma a preto neboli všetky rovnakého typu ako to bolo napríklad v Kulantove alebo na Domaši. Všetci občania sa s chuťou pustili do práce. Boli súdržní a navzájom si pomáhali.
Školopovinných detí bolo 38 a dochádzali do škôl v Tekovských Šarluhách a v plavých Vozokanoch. O rok sa však rodičia rozhodli vytvoriť pre deti triedu v dedine, v dome Jozefa Ličku. Prvým učiteľom bol Pavel Slávik.
Vznikla i štátna správa a prvým richtárom sa stal Ján Šmatlík, ktorý sa postaral o postavenie kríža na cintoríne. Zhotovili ho kamenári v Brhlovciach. Ďalším richtárom sa stal Juraj Koreň, ktorý sa zaslúžil o výstavbu Štátnej obecnej školy. Pri výstavbe pomáhali občania a tí, ktorí mali povozy i s dovozom stavebného materiálu na stavbu. Škola bola otvorená v školskom roku 1937-1938 s počtom žiakov 59. Bola to jednotriedka od 1. až po 8. ročník. Od roku 1930 až do roku 1935 tu vyučoval pán učiteľ Pavel Slávik, ktorý odviedol záslužnú prácu na poli kultúrnom. Spolu s mládežou nacvičovali divadlá a rôzne vystúpenia. V školskom roku 1935-1936 nastúpil do školy učiteľ Karol Vodnák. Mladí študenti končiaci základnú školu pokračovali na poľnohospodárskych, rodinných či remeselných školách.
Do týchto rokov pokojného života prišiel rok 1938, kedy Československo bolo rozdelené a južná časť Slovenska bola pridelená k Maďarsku podľa Viedenskej arbitráže. Nastala doba násilia a evakuácie Slovákov.
Pod nátlakom maďarskej vlády museli dňa 9.11.1938 kolonisti opustiť svoje domovy. Dvadsaťosem rodín, ktoré sa mali vysťahovať zo svojich domovov behom hodiny, bolo odvezených na vozoch do Želiezoviec, do sýpky pri železničnej stanici. Okrem obyvateľov z Bimbule boli tam kolonisti i z ostatných osád, spolu asi štyristo ľudí. Táto evakuácia, ktorá trvala 10 dní v neľudských podmienkach, ostala určite v pamätiach všetkých, ktorí ju zažili. Po viac ako týždni sa museli vrátiť v sprievode maďarských žandárov s nádejou, že bude pokoj. Nestalo sa však, a 10.12.1938 v popoludňajších hodinách museli kolonisti znovu behom dvoch hodín opustiť svoje domy a prejsť na hranice vtedajšieho Slovenska a odísť tam, kde kto mal možnosť ísť.
Vo „vojenských rokoch“ 1939-194 ostalo na Bimbuli pôvodní obyvatelia, ktorí nemuseli odísť a náhradné rodiny maďarskej národnosti, ktorým boli pridelené opustené poľnohospodárske usadlosti.
Druhá svetová vojna zanechala na mnohých rodinách rany a straty na životoch. Po skončení vojny bola opäť vytvorená Československá republika a tak v júni a júli 1945 sa pôvodní vlastníci – kolonisti vrátili do svojich domov.
Začal sa nový život v slobodnej vlasti. Ľudia sa pustili do ťažkej práce, do obnovy vojnou zničenej krajiny.
Prvým starostom po vojne sa stal Ján Boďa. Učiteľom bol Ľudevít Milerád a neskôr v roku 1947 Ladislav Slávik. Obaja učitelia sa pričinili o oživenie kultúrneho života v obci a pracovali s mládežou v školských kluboch.
V roku 1947 bola obec elektrifikovaná za pomoci vtedajšieho predsedu vlády Slovenskej republiky pána Ursínyiho. Obec bola premenovaná na Ursíniovo. Už o dva roky neskôr boli premenované mnohé obce a tak i Ursíniovo dostalo nový názov Medvecké, ktorý nesie dodnes.
Povojnové roky 1947-1952 boli poznačené tvrdou prácou poľnohospodárov, ktorí sa museli postarať okrem zabezpečenia obživy pre svoju rodinu, aj o dodávky na výživu obyvateľstva v mestách. Pod tlakom problémov a úradných nariadení boli rodiny prinútené k spoločnému hospodáreniu a k vzájomnej pomoci , najmä pri žatevných prácach. V roku 1952 bolo založené na Medveckom celoobecné družstvo. Prvým predsedom sa stal Karol Rakonca, neskôr Ondrej Kliment a po ňom Vincent Henčel. Družstvo malo 552 hektárov pôdy. Za predsedníctva pána Henčela sa začala i výstavba poľnohospodárskeho strediska a bola postavená prvá maštaľ pre hovädzí dobytok. V roku 1962 sa stal predsedom Jozef Líner a 1.1.1967 bolo družstvo v Medveckom zlúčené s družstvom v Plavých Vozokanoch. V roku 1976 došlo k zlúčeniu družstiev Plavé Vozokany a Tekovské Lužianky.
Aj v štátnej správe dochádzalo k zmenám. Po Jánovi Boďovi sa vystriedali vo funkcii predsedu Národného výboru viacerí. Posledným predsedom nár.výboru bol František Mesár do roku 1962, keď bola obec štátne a úradne pridelená do Plavých Vozokán, kam patrí dodnes.
Po odchode učiteľa Slávika sa v miestnej škole vystriedali viacerí učitelia, medzi nimi aj Karol Štrba, pre ktorého bolo Medvecké jeho prvé pôsobisko. V roku 1957 prišiel na tunajšiu školu učiť pán Jozef Tencer, ktorý vyučoval žiakov až do roku 1972, kedy bola škola prevedená do Základnej školy v Plavých Vozokanoch.
K vzdelaniu detí pristupovali rodičia zodpovedne. Môžeme smelo povedať, že všetka mládež pokračovala po skončení základnej školy v dalšom štúdiu na školách odborných, stredných aj vysokých. Medzi najznámejšie osobnosti s vysokoškolským vzdelaním patria Roman Grebáč inžinier stavebný, Florián Grebáč inžinier banský, Irena Grebáčová doktorka medicíny, Milan Marek a Milan Ferov inžinieri poľnohospodársky a profesor Ladislav Ďurič vysokoškolský profesor, pedagóg-psychológ a publicista odbornej literatúry.
Roky šesťdesiate, sedemdesiate a začiatok osemdesiatych boli poznačené odchodom mladých ľudí do miest za prácou a starších, ktorí odchádzali za svojimi deťmi. Až druhá polovica osemdesiatych rokov prináša oživenie a omladenie dediny. Postavili sa tu nové domy, viaceré sa zrekonštruovali. Do niektorých sa prisťahovali noví občania, prišli chalupári a stávajú sa z nich stáli obyvatelia.
